V zajatí kancelárie

Text je z dôvodu národnosti prekladateľa uvedený v slovenskom jazyku.

Úvod o zdraví človeka

Rozhliadnite sa okolo seba. Pracujete v open-office? V "modernej" budove s klimatizáciou, v strohom "prevádzkovom" priestore, sivé koberce, sivé steny, oceľ a sklo, minimalistické "korporátne umenie"? Nezdá sa Vám na tom nič nenormálne? Veď takmer všade je to tak, patrí to k dnešnej dobe... V prvom rade, k základnému spoločenskému vzdelaniu patrí schopnosť odlíšiť to čo je bežné od toho čo je normálne.

A ako to súvidí s vaším boľavým chrbtom, stuhnutým krkom, alebo neznesiteľnými migrénami? Tieto "moderné choroby", zdá sa, k dnešnej pokrokovej dobe takisto patria. "Daj si tabletku a nesťažuj si!" Chápeme telo ako stroj, ktorý keď sa pokazí, zaplatíme si u lekárov - v zdravotníckej firme - ktorí nám za peniaze poskytnú službu: "opravia nás". Fyzioterapeut opraví pokazené telo, psychológ pokazenú hlavu, tak? Nuž, prekvapenie pre moderného homo office, tak veci jednoducho nefungujú. Či sa nám to páči, alebo nie.

Človek nie je stroj a nedá sa len tak ľahko opraviť. Hoci je západná medicína tomuto pohľadu viac naklonená, než takzvané "východné", alebo "alternatívne" metodiky, i ona nakoniec musela uznať, že toho o človeku, tele a duši stále veľa nevie. V prvom rade musíme prestať chápať telesné (physio-) a duševné (psycho-) procesy ako oddelené. Človek má telo, myseľ, ego, ducha a dušu, vedomie i podvedomie. To všetko je jeden celok plný rôznych známych aj neznámych prepojení - takmer čierna skrinka - a to je podstata celostného (holistického) prístupu k liečbe. I pre ľudí odkojenýchna západnej medicíne existuje pre to príbuzný pojem: choroby majú psychosomatickú povahu. Fyzické nepohodlie, fyzická slabosť (dis-ease, ne-moc) je zapríčinené psychickými stavmi.

Kauzalitu mnohých chorôb môžeme rozpísať napríklad takouto reťazou: Príznak (Symptóm) <--- Vnútorná fyzická choroba <--- Vnútorná duševná príčina. Príkladom nech je chrípka alebo angína. Vonkajším prejavom je kašeľ, horúčka, bolesť hrdla. Fyzickoou príčinou (tak ako ju popisuje západná medicína) je bakteriálna infekcia, alebo napadnutie "zlými vírmi". Západná medicína je v princípe iba potláčaním príznakov, nelieči duchovné príčiny chorôb, dokonca často nedosiahne ani na vnútorné fyzické príčiny. Potláča horúčku, "lieči" len tie najpovrchnejšie príznaky. Tam kde dosiahla na hlbšie príčiny, spasiteľsky rieši: "treba pozabíjať zlé bacily či víry". No skutočnosť je taká, že "zlé bacily aj víry" sú neustále prítomné okolo nás a v nás. Tak prečo občas zlyhá naša imunita a týmto organizmom podľahneme? Tu už západná medicína odpovedať nevie. Stačí jej, že vyzabíja to čo sa premnožilo. Prečo sa to premnožilo, prečo to, čo je v tele prítomné vždy uškodilo - na to nemá odpoveď. Niekedy zlyháva imunita a niekedy sa zasa bunky vlastného organizmu premnožia a škodia celku. To je proces skrytý za rakovinou, civilizačnou chorobou modernej doby. Prečo sa to deje, západná medicína nerieši.

Jedným z kľúčových je tu práve pojem celistvosť. Ak jedna časť spôsobí nerovnováhu organizmu, trpí tým celok. Je nutný ozdravný proces. V ňom je nutné uvedomiť si, že liečime organizmus, nie "jeden orgán, pre ten orgán samý". Neliečime srdce pre srdce ale liečime srdce, aby prežilo celé telo. Neliečime telo pre telo, ale preto, aby človek (vrátane jeho duše, snov, fantázií, myšlienok, individuality "Ja") prežil. To platí pre všetky terapie duše i tela, vrátane fyzioterapie. V inom náhľade - tak ako spôsobujú duševné stavy fyzické zmeny (duševné nepohodlie navodzuje fyzickú chorobu), tak možno prostredníctvom znovunastlenia duševnej rovnováhy uviesť i telo človeka do zdravého - rovnovážneho stavu. A naopak, pôsobením na telo a telesné prejavy sa môže napomôcť i v duševnej oblasti. Je to prepojený, objsmerne sa ovplyvňujúci súvzťažný systém, nie "telo a duša" ale teloduša, celok. Skutočné fungovanie, šírka vzájomného pôsobenia a možností ovplyvniť (liečiť) ho oboma smermi ostáva stále veľkým tajomstvom.

Fyzioterapia a Alexandrova technika

Dnešný moderný človek prechováva silnú nedôveru voči takzvaným "alternatívnym" technikám. Často sa v jeho hlave čokoľvek "spirituálne" spája s dogmatizmom veľkých monoteistických náboženstiev a s ich temnou minulosťou, ako i prítomnosťou. Pre moderného nedôverčivého človeka je dôležité upozorniť, že táto technika nie je ani žiadným "spirituálnym šarlatánstvom" - je to povinný predmet pre tanečníkov, žiadúca položka v životopise pre hercov, recitátorov, či rečníkov, poníma základy modernej fyzioterapie, je overeným a používaným prostriedkom na zlepšenie výkonov u vrcholových atlétov, predstavuje dokonca takú revolúciu vo vzdelávaní vo svetovom meradle, ako u nás považujeme princípy Jána Amosa Komenského. Zároveň je ju možné v mnohých styčných bodoch ľahko prirovnať a porovnať s inými alternatívnejšími technikami - jógou, meditáciou, spirituálnymi a náboženskými náukami - od kresťanstva, islami, judaizmu po buddhizmus, hinduizmus, taoizmus, alebo šamanizmus. Môže sa tak stať vstupnou bránou pre moderného človeka-stroj, do sveta duchovna, do vlastnej duše. Ba čo viac, cestou o čosi bezpečnejšou, pretože jej metodika je v jadre v pevnej opozícii voči strnulosti a dogmatizmu.

Frederick Matthias Alexander (1869 – 1955) bol pôvodne austrálskym Shakespearovským hercom, ktorý sa v rannom hereckom období (1891) zapodieval vlastnými problémami so stratou hlasu na javisku. Strávil týždne sebapozorvaním pred zrkadlom, kým bol schopný odhaliť, že pri recitácii celé jeho telo stuhlo a to mu bránilo plne sa vyjadrovať. V roku 1900 bol konečne schopný celé svoje telo odblokovať, úplne vyriešil problém so stratou hlasu a krátko nato začal svoju techniku vyučovať. Zaškolil niekoľko tisíc učiteľov, ktorí toto poznanie odovzdávajú ďalej.

Alexandrova technika (AT) nás učí, ako zámer a zvyk ovplyvňujú našu koordinačnú schopnosť i kapacitu učiť sa. V krátkosti by sa dala vyjadriť pojmami ako kinestézia (pohyb a krása, estetika pohybu), propriocepcia (schopnosť koordinovať telo v priestore, zmysel ktorý nás informuje o polohe tela), nastavenie polohy tela a posúdenie, aká snaha je nutná na vykonanie určitého pohybu. V hlbšom poňatí, zaoberá sa zvykmi človeka pri vykonávaní bežných úkonov, možnosťami pozmeniť tieto zvyky, ako aj celkovým uvedomovaním si toho čo robíme. Pohybovať sa a konať s plným vedomím. Učí nás, ako používať seba, bez toho aby sa používať zvrhlo na zneužívať, ale i bez toho aby sme oddelili telo od duše - ktoré F. M. Alexander považoval za jeden celok.

Ako to pomôže mne?

AT je metóda uvoľňovania rôzne rozloženého telesného napätia, ktoré sa zozbieralo počas dlhých rokov života v strese. Často sa začína už v detstve a pokiaľ sa mu nevenuje pozornosť, v neskoršom živote sa môže rozvinúť do bežne známych problémov - artritída, bolesti chrbta a krku, migrény, hypertenzia, ischias, nespavosť ba dokonca i depresia.

AT nám napomáha byť si neustále vedomí balansu, svojej polohy/postoja/pózy i koordinácie - pri vykonávaní kažodenných úkonov. To do vedomia prináša informácie o napätiach v tele, ktoré boli doposiaľ nepovšimnuté. Práve tieto napätia sú príčinou mnohých známych chorôb.

Uvedomelý obraz seba sama v zmysle psychologickej metafory je priamo napojený na fyzický obraz - spôsob postoja, polohy, ich vykonávanie a prechody medzi nimi. Kladný obraz seba sama ma pozitívny vplyv na sebadôveru, sociálny status, depresie i fóbie a úzkosti. Národná Zdravotnícka Služba Veľkej Británie ho napríklad zaraďuje ako alternatívny doplnkový prostriedok na riešenie bolestí chrbta.

Študenti AT hovoria o voľnejších pohyboch, zvýšenú objektivitu a popisnú schopnosť (vyjadrovať sa), zlepšené uvedomenie (prítomnosť pri vykonávaní činností - ako opak "neprítomnosti duchom"), balans a získanie viac experimentálneho postoja pri voľbe nových reakcií. Dokonca i dospelí veľmi bežne nadobudnú "nové" centimetre výšky, ľahkosť a plynulosť pohybu, pocit "vznášania sa vo vzduchu" pri chôdzi - všetko metafory nenáročnosti. Uvoľní sa ťažkopádna reč a hlasové vyjadrovanie sa, učia sa vyhýbať sa opakujúcemu sa stresu, zvládať chabnúcu pohyblivosť - ako napríklad pacienti s Parkinsonovou chorobou. Keďže náš fyzický stav priamo ovplyvňuje našu pocitovú a citovú pohodu, ľudia často vravia, že sa cítia pokojnejšie, príjemnejšie a šťastnejšie už po zopár Alexandrových lekcií. To často ústi v menšom domácom napätí a lepšej schopnosti všeobecne sa vysporiadať sa so životom.

Pozorujme seba sama

Snáď to neurazí našu dospelú ješitnosť, ak povieme, že sledovať detský postoj a ľahkosť pohybov je ozajstná radosť. Postupom času však začíname napínať svalstvo ako odpoveď na mnohé situácie a starosti života, naša poloha upadá, takmer na hranicu deformácie.

Pojem "zvyk" (habit) je jedným z kľúčových termínov AT. U ľudí sa vyvíjajú automatické zvykové odpovede (pohyby, učenie sa) ako reakcia na opakované alebo intenzívne podnety. Prispôsobenie sa (adaptation) je zväčša prospešnou formou učenia sa, pretože nové zvyky sa môžu jednoducho pridať k súboru už natrénovaných zručností. No každá minca má dve strany - nevýhodou prispôsobivosti je, že mnohé zvyklostné triky – skratky, sa účelovo uložia v pamäti tak, aby bežali "automaticky v pozadí" - teda bez vedomia človeka. Aj keď tieto zvyky vznikli ako dočasné pomôcky (kompenzácie), nevznikol žiaden mechanizmus ako ich v prípade nepotrebnosti alebo škodlivosti zastaviť. Časom sa schopnosť odhadnúť intenzitu vynaloženého úsilia zanesie mnohými protichodnými zdôvodneniami, prečo robíme zo zvyku to a ono. Ľudia zabúdajú, ktoré návyky naučili sami seba, jednoducho ich len pridávajú stále viac, aby kompenzovali starý zvyk novým. (Podobne ako keď „liečime“ nežiaduce účinky jedného lieku liekmi ďalšími). Nakoľko toto všetko prebieha v pozadí, nevedome, ako tajomstvo, spôsobuje to frustráciu, rezignáciu, stratu rovnováhy, stuhnutosť, strnulosť, zranenia, spoločenské vylúčenie, nedajbože i rozsudok o nedostatku talentu.

"Všetky návyky ako požiadavky na uľahčenie určitej činnosti; tvoria ja (ego, self). Vo všetkých zrozumiteľných významoch slova vôľa, návyky sú vôľou. Utvárajú naše túžby a definujú našu schopnosť konať. Vládnu našim myšlienkam, určujúc, ktoré sa stanú silnými a ktoré prejdú z jasnosti do úzadia tajomnosti."

Staré zvyky sa prelamujú ľažko - nakoľko sa často javia ako individuality, majú obranný reflex seba-záchovy, sťaby sa báli svojej zbytočnosti. Alexandrova práca odpovedá na tieto záludné, sofistikované, komplexné záležitosti stratégiou nahradenia.

Zamedzenie (Inhibition) je kľúčovým pojmom číslo dva - v priamej nadväznosti na zvyk, tento pojem znamená rozpoznať a zabrániť zvykovým obmedzeniam, zvoliť si, dovoliť si, alebo objaviť novú cestu. Od učiteľa AT k učiteľovi sa v závislosti na jeho osobných skúsenostiach spôsob zamedzenia líši. Budovanie konštruktívnejších "spôsobov ako na to", doporučovanie, postavenie sa stranou, odpojenie, okabátenie, spomalenie, alebo "unudenie" zabehanej zvykovej rutiny - čokoľvek je férové pokiaľ to strategicky umožní odangažovať starý zvyk, vziať mu oprátky.

Korene anglického jazyka sú zpolovice zapustené do latinského jazyka. Inhibit má pôvod vo výraze inhibitus, habit zasa v habitus. Na rozhraní zápornej, negujúcej predpony in-, oboje odkazuje k slovu haber: teda mať, vlastniť, držať sa niečoho (pozri dnešné: to have, zu haben, avoir, haber, ...). Máme zvyk a zvyk sa nás drží. Ako začarovaný kruh. Inhibícia teda odkazuje na od-vyknutie si, vy-vlastnenie (sa z područia zvyku).

Napätie a úsilie sú podružnými pojmami, ktoré objasňujú mechanizmus starých zvykov, nepohodlia aj bolestí. Telo má celý rad reflexov, odpovedí, ktoré nás prirodzene podporujú v reči duše, podopierajú v reči tela, koordinujú naše pohyby. No my naviac zasahujeme do tohto senzorického sytému v takej miere, že väčšina z nás udržuje v tele päťkrát viac úsilia než je nutné. Robíme veci s väčším úsilím než je nutné, v konečnom dôsledku robíme svoj život ťažším než by musel byť. Samozrejme, neuvedomujúc si to. Naše ramená ostávajú trvalo zvesené, naše šije stuhnutejšie a stuhnutejšie, sedíme buď schúlene, alebo sa udržujeme v strhnulo vypätým spôsobom. Zatiaľ čo sa naša myseľ zaoberá viac a viac minulosťou a budúcnosťou, strácame poňatie o prítomnom okamihu.

Príkladom zo života pre každého z nás môže byť prekvapujúce zistenie, že tak bežný úkon ako postaviť sa, sadnúť si, zdvihnúť niečo zo zeme - robíme neefektívne, zbytočne namáhame niektoré partie tela, vyvíjame mnohkrát vyššie úsilie, než je na tento úkon potrebné. Práve na túto zbytočnosť zvyku nás môže upozorniť práca s učiteľom AT.

Rokmi života si postupne zvykáme na spôsob ako sedíme a stojíme - bez vedomia si toho, že práve tieto polohy často uvaľujú napätia na naše telo - bez ohľadu na to ako veľmi sú nekoordinované, stále sa nám budú zdať správne. Vykonávajúc každodenné činnosti, je priam neuveriteľné ako často podriaďujeme naše telá nenáležitému napätiu tým, že si prosto neuvedomujeme čo robíme. Toto napätie sa šíri našim svalovým systémom, aj keď bolo spustené v jednej konkrétnej oblasti.

Priklad z terapeutickej praxe: Muž s migrénami a poruchami sústredenia skúsil už všetko - manipulácie, masáže, cvičenia - nič nepomáhalo. Nakoniec vysvitlo, že celý čas keď niečo rozprával, pohyboval hlavou, hoci si to neuvedomoval. Nepatrné kontrakcie svalov akoby zdôrazňovali každé slovo ktoré povedal.

Ako na to, v teórii...

Vráťme sa na chvíľu k "západnej medicíne". Kým v prípade porúch reči, neschopnosti vyjadrovať sa, spoločenských úzkostí - pobežíme hneď za psychológom - v prípade bolestí najčastejšie siahneme po analgetikách - liekoch proti bolesti. nemali by sme západnej medicíne krivdiť, časť viny leží na pleciach doktorov-preskriptorov (profesionálnych predpisovačov liekov) a časť na spohodlnelých pacientov, ktorí sami seba berú ako pokazené stroje, ktoré utekajú do servisu. Myslíme si, že na všetko je čarovná pilulka? Princíp fungovania týchto liekov (a drôg - nie nadarmo sú v západných jazykoch oboje pomenované jedným slovom drug) je ten, že vlastne blokujú prirodzený varovný systém tela, potláčajú bolesť ktorej funkcia je pozitívna - varovať nás, že niečo nie je v poriadku. Bolesť nie je choroba, bolesť je príznak, bolesť je dobrá a užitočná vec, bolesť je oznamovací prostriedok zdravo fungujúceho organizmu.

Pohodlná "ľudová svojpomoc" (bez zneváženia slov ľudová a svojpomoc) v podobe piluliek vie narobiť viac škody než úžitku, nie inak je tomu i v prípade postoja. Ako všetci vieme, keď sa dieťa "príliš hrbí", rodičia ho obvykle nabádajú "vystri sa". Neuvedomujú si, ako veľmi mu tým škodia, hoci s dobrým úmyslom. Jednak je to výsledné "vystrenie sa" nezdravou vojenskou polohou s chrbtom vyklenutým do opačnej krivky a napnutou hruďou, no na dôvažok vôbec nefunguje trvalo. Je to len nový silený zvyk, ktorý by chcel nahradiť ten starý (hrbenie sa), no zlyháva. Nová "správna poloha" je vlastne len inou zlou polohou.

Základna premisa Alexandrovej práce je v príkrom spore s väčšinou vzelávacích systémov a metodík. AT nepsočíva v tom "prestať robiť niečo zle a začať to robiť dobre", ale v poznaní, že ak niečo je zlé, je to preto, že robíme niečo, čo to robí zlým. Treba nájsť túto príčinu a zastaviť ju. Potom, ako vraví Alexander "správna vec sa urobí sama".

AT je paradoxom, pretože učiť sa ju znamená vlastne odučovať sa. Nedá sa prestať so zlým tak, že sa naučíme "ako je to dobre/správne/žiadúce". Celý systém "učenia" tak kladie na lopatky - na praktických príkladoch ukazuje že je nefunkčný. Namiesto toho nabáda k zvýšeniu pozornosti k sebe, uvedomenia si seba, čo umožní objaviť pod vlastným nosom to, čo robíme a čo nám spôsobuje utrpenie.

Na rozdiel od mnohých podobných seba-zlepšujúcich techník, AT nie je rad cvičení. Učitelia neučia a nepoučujú. Namiesto toho študenti získavajú špecifické určujúce navzájom-prepojené poznatky z priamej skúsenosti, na príklade druhých, spytovaním a vlastným experimentovaním so sebou. AT sa nedá vysvetliť, tobôž nie naučiť, musí sa zažiť. Pochopiť AT bez osobnej skúsenosti je ako keby mal celoživotný slepec pochopiť pojem "červená". Farbu "pochopiť" (rozumom) nemožno, je nutné ju aspoň raz vidieť.

Za ochorením či bolesťou je nutné vidieť príbeh. Človek ktorí podstúpi v živote rad strachov má podvedomú tendenciu schúliť sa do seba. Je to prirodzené obranné gesto. Žiak či študent, ktorý má pocit, že je toho naň veľa, pod ťažobou života ovisne. Ak sa neskôr strachy či ťažkosti pominú, telo zotrváva v už neadekvátnom zvyku - zhrbené, ovisnuté, schúlené. Podobne je to v prípade fyzickej bolesti - ak nás bolí brucho, zvinieme sa do klbka. Zvláštnou vecou zvyku je, že schúlení zostaneme aj keď bolesť ustúpi. A ešte jeden príklad - tak ako ježko, ktorý sa skrúti do klbka, aj my sa podvedome polohujeme do rôznych obranných gest - zoči-voči nebezpečenstvu, či púhemu pocitu ohrozenia. Ak nebezpečenstvo pominie, v tomto - hoci už neužitočnom - obrannom geste zotrvávame. Zachovávame jeho napätie.

Zhrbenie sa je teda konečný dôsledok, prejav. Povel "vystri sa" nefunguje. Už vôbec nie "nauč sa stáť rovno". A práve preto je práca lektora AT tak náročná, musí byť vo veľkej miere dôvtipná, úskočná (v pozitívnom zmysle), problém nemôžeme priamo napadnúť, musíme ho obísť a "prozprávať sa" s príčinou problému. Nemožno ho herociky riešiť - liečiť.

Alexandrov prístup je prebudiť človeka v jeho probléme. Podrobným pozorvaním seba sama v jednoduchých úkonoch sedenia, chôdze, státia, rozprávania atď. objavíme istý skrytý vzorec správania sa. Môže to byť napríklad strach. Alexandrove lekcie nemôžu vyriešiť tento strach, to si žiada úplne iný typ odbornej práce, no napomôžu tento strach (či iný vzorec) prvý krát v živote uvidieť.

... a v praxi

Podľa učiteľov AT, vzdať sa problematických aktivít nie je nutné, pokiaľ je človek ochotný zmeniť spôsob ako ich robí. Zabránením malým kopiacim sa stresom, mnoho bolestivých zdravotných príťaží s nejakým vzťahom k obmedzenej schopnosti pohybu sa zlepšilo, alebo úplne vymizlo. Žiak-pacient si vyskúša v stave zvýšenej pozornosti, uvedomenia si seba sama, to čo bežne robí. Je spytovaný, či si naozaj uvedomuje čo robí (vrátane mimovoľných pohybov a námah), prečo to robí, či to nemôže skúsiť ľahšie, s menšou vynaloženou námahou, pohodlnejšie. Učiteľ pritom kladie otázky strategicky - obchádzajúc spôsoby, akými je študent zvyknutý odpovedať. Ďalším krokom môže byť pozastaviť, alebo zabrániť predtým známej potrebe "dosiahnúť cieľ", s použitím inhibičných - zamedzovacích techník. Neučí sa stáť rovno (tak ako mu niekto iný nadiktuje, že je to správne) - učí sa hľadať polohu ľahkú, príjemnú, vyváženú, nenáročnú. To je spravidla práve poloha zdravá a správna. V súčinnosti s prispôsobivosťou zmyslových senzorov, stará/zvyková kinestetická orientácia (napr. postoj) ktorá sa predtým zdala "správna" je porovnaná s novými výsledkami. Rozdiely medzi nimi odhalia nesprávne predpoklady. ("Ja som si myslel, že stojím rovno, vyzerám pekne, konám správne.")

Nepochybne, veľa ľudí podstúpi Alexandrove lekcie pretože majú bolesti a niekto im povedal, že im AT pomôže. A mnohým naozaj pomôže. Ale učitelia AT si dávajú veľký pozor keď opisujú svoju prácu ako v hĺbke vzelávaciu. Učia ľudí, ako sa stať vnímavejším k správam ktoré im zasiela ich vlastné telo a ako odpovedať užitočným, konštruktívnym spôsobom. Ukazujú študentom presne to, čo nechtiac robia sami seba a čo sa stavia do cesty ich prirodzenému fungovaniu - a to ako môžu sedieť, stáť, pohybovať sa a vykonávať denné činnosti bez nepotrebných a škodlivých napätí v tele.

Je nutné nehrať sa na bohov a modlitebníkov - tak ako funguje mnoho vzťahov medzi doktormi a pacientami - Alexandrova technika nelieči všetko. Učiteľ AT nie je terapeut v bežne známom zmysle slova. K technike sa nepristupuje spôsobom "odstráň bolesť tuto na tom mieste". Odstránenie bolesti nie je cieľom, len sa obvykle stáva pozitívnym vedľajším efektom. Symptóm sa nepotláča, symptóm mizne ak je nájdená príčina. V tomto duchu sa však často stáva, že študent je prekvapený, pretože odstráni aj problémy, o ktorých vôbec nevedel. Zaznamená nečakaná "terapeutické" prínosy. Sú prekonané jeho očakávania. Cieľom AT je byť si plne vedomý toho čo robím. Je to podobné, ako dostať sa za svoje očné buľvy a vidieť to ako vidím.

To čo sa s AT človek naučí je ako "používať" seba sama, ako koordinovať pohyby tela pri každodenných činnostiach. "Používať" je pojem, ktorý Alexandra používal špecifickým spôsobom. Znamená koordináciu celej bytosti - tela, reči, mysle. Bol to jeden z jeho prvých objavov, že pokladať telo len za telo a myseľ len za myseľ je preludom v behu denných činností - bez toho aby sme stratili pozornosť voči tomu čo a ako robíme.

Nenaučí sa nič nové, iba to čo už dávno vedel pred tým než s AT začal, ale nevedel, že to vie. Ak sa človek snaží "naučiť sa niečo nové", iba tým hádže polená pod nohy svojmu pokroku. Tým sa záhada "odnaučovani sa" ešte viac odhaľuje. Nie učiť sa, ale zažívať, skúšať, pozorovať - a objavovať čo všetko prirodzene vieme. Človek vie to čo potrebuje vedieť, len to zabudol. Vie ako má efektívne stáť, sedieť, hýbať sa, dýchať, rozprávať, žiť zdravo. Vedel to už ako dieťa. Revolúcia v učení spočíva v neučení sa nových vecí, ale obnovovaní zabudnutých schopností.

"Vec ktorú sa chcete naučiť je neprítomnosť toho čo máte a to je nič. Ako neprítomnosť niečoho môže byť niečo? Ako nám môj milovaný a vážený učiteľ Marjorie Barstow neustále pripomínal: "Všetko čo chcete je trocha niečoho. Problém s Vami všetkými je, že všetci chcete niečo. A to niečo je Váš zvyk."..."

AT je praktická metóda ako zmeniť reakciu na nejaký podnet. V živote každý podnet nasledujú takmer okamžitá odpoveď. AT sa snaží pootvoriť medzi týmito dvoma procesmi malú štrbinu, vložiť medzi ne priestor pre uvedomenie sa a myšlienku. Správy naučené v Alexandrovských lekciách, ktoré vložíme do tohto krátkeho okamihu, sa nazývajú "usmernenia" a týkajú sa predovšetkým spôsobu, ako koordinujeme systém hlava-krk a telo.

Tieto usmernenia, ak sú aplikované úspešne, vyústia v jednu-jedinú vec - ľahkosť. Veci môžu byť vykonané s minimálnym napätím a s minimálnym úsilím. Na príklade emócií to môžeme i ľahko pochopiť - alebo skôr zakúsiť - je nesmierne ťažké, ak nie nemožné, bež nahnevaný a nebyť napätý. "Nanapätý hnev" je oxymoron. Týmto spôsobom AT vedie človeka ku konfrontácii s tzv. morálnymi otázkami v jeho živote. Ak Tvoj krk tuhne, nohy začínajú bolieť, čokoľvek - cítiš že vstupuješ do nezdravého stavu mysle. Čo urobiš?

V procese AT objavíš, že Alexandrove "usmernenia" nemôžeš viac aplikovať a súčasne zotrvať v stave, v ktorom si. Buď prijmeš ten stav a prestaneš sa snažiť ho zmeniť, alebo sa začneš (metaforicky) rozprávať so sebou a začneš hľadať možnosti zmeny. Premena seba sama - to je číročíra starodávna mágia - bez kotlov, metiel a bradavičnatých bosoriek, ako sa ju pokúšali vykresliť dogmatickí kňazi.

Prvotná kontrola (Primary Control) je princíp, podľa ktorého vzťah medzi hlavou a krkom je určujúcim pre kvalitu pohybu a reakcie - to či sú úspešné, alebo nie. Študenti teda uvoľňujú krk tak, aby sa ich hlava posunula mierne nahor a dopredu - nebyť zmrštený, pokrčený, schúlený - s cieľom expanzie, "narásť", rozšíriť sa do priestoru. Naučia sa rozvíjať tento počiatočný pohyb smerom do celého tela.

Ľahkým dotykom, počas opakovaných úkonov podľa študentovej, alebo učiteľovej voľby, učiteľ dáva jemné náznaky "smeru", časovanie a vedenie ktoré študent nasleduje. V závislosti na príčinach obmedzení, štruktúra postoja sa môže, alebo nemusí pozitívne upraviť - no ľahkosť a najčastejšie ekonómia pohybu sa počas lekcie vždy zlepší. Prvok "prikladania rúk" mení geografiu študentovej koordinácie - naproti tejto zmene, spôsob seba-používania ako ju definoval zvyk sa javí študentovi samému o čosi strnulejší.

Tak ako to AT zdôrazňuje, príklad je najlepším učivom: Ak sa študent typicky hrbí a ovísa, namiesto príkazu "vystri sa", učiteľ AT by potiahol jeho ramená ešte viac dopredu a dolu k prsiam aby mu tak ukázal ako prestať vytvárať tieto ťahy dopredu a nadol - aby tak jeho telo mohlo expandovať do svojej plnej veľkosti.

Je zaujímavé, že problémy ktorými trpia ľudia západnej civilizácie, sú úplne cudzie členom pôvodných kmeňových spoločenstiev, ktoré ešte stále žijú vo svojom prirodzenom prostredí - pôvodní Američania (indiáni), Berberi severnej Afriky, austrálski domorodci (aborigéni) si udržia svoj prirodzený postoj po celý život. Ich vzpriamená poloha je považovaná za odraz ich ľudskej dôstojnosti a integrity.

Otroci kancelárií - praktická lekcia

Ak sa Vám zdá sedieť celý deň za kancelárskym stolom, môžete príčinu hľadať v počítači, stole, stoličke, práci a hockde ine v živote. Hoci každý z týchto prvkov predstavuje výzvu, dôležité je i ako sa s týmito výzvami vysporiadame. Alexandrova technika môže napomôcť eliminovať zvyky nadbytočného napätia, ktoré môžu byť príčinou nepohodlia ku koncu dňa. Hoci je spolupráca so školeným inštruktorom uprednostňovaná, môžete uskutočniť malý prieskum i sami.

Na začiatku nerobte úplne nič. Nemeňte polohu a nesnažte sa sedieť "správne". V nasledujúcich minútach Vás požiadam, aby ste si začali byť vedomí niekoľkých veľmi jemných napätí, ktoré môžete spôsobovať vo svojom tele. Počas tohto skúmania sa môžete hýbať, ak chcete, ale nemýľte si to, o čo Vás žiadam s pohybom, konaním. Naopak, uvažujte o týchto aktivitách ako o výzve "prestať robiť to, čo už robíte", zbytočné sťahy svalov vykonávané zo zvyku.

Znovu, neustrňte (nezmrznite) na mieste, ale ani nemeňte polohu, len zakúste sami seba sediac tam kde sedíte, čítajúc tento text. Bez toho aby ste čokoľvek menili, upriamte pozornosť na zadnú časť šije a oblasť hneď pod spodkom vašej lebky. Takmer každý si tu udržujeme napätie a ak si uvedomíte, čo robíte, môžte sa tohto napätia zbaviť púhou myšlienkou. Ale zatiaľ s tým nerobte (cieleným konaním) nič. Táto časť pod základňou lebky nie je koncom Vášho krku. Váš krk siaha celú cestu až na úroveň vašich uší, tak vysoko, ako sa nachádza podnebie úst. Vaša hlava je posadená na vrchol vašej chrbtice s väčšinou váhy smerom dopredu od osi chrbtice. Zatiaľ čo si stále uvedomujete napätie v zadnej časti šije na spodnom okraji lebky a bez pohybu hlavou s použitím svalstva, jemne umožnite (nie posuňte, ale nechajte posunúť sa) vrcholu hlavy padnúť takmer nebadateľne opredu a len máličko mimo vrcholu vašej chrbtice. Ak dokážete umožniť svojej hlave uvoľniť sa mierne dopredu, ako protiklad k silovému pohybu hlavou prostredníctvom svalov, môžete pocítiť malú úľavu v zadnej časti šije.

Ak ste už unavení sedením na jednom mieste, môžete zmeniť polohu. Zmeňte polohu, ak chcete, ale urobte to o trochu pomalšie, než obvykle a vnímajte ten bod na zadnej strane šije. Ako pohybujete telom, svaly vo vašej šiji sa napnú. Ke ste si našli novú polohu, alebo aj keď ste sa vôbec nepohli, ešte raz dovoľte vrcholu hlavy jemne, takmer nebadane, uvoľniť sa mimo a dopredu od vrholu vašej chrbtice. A ako umožňujete vrcholu svojej hlavu uvoľniť sa dopredu, nenechajte svoj krk, alebo zvyšok chrbtice postupovať za hlavou. Znova, namiesto toho, aby ste sa snažili zmeniť pozíciu alebo snažili sedieť rovno, dovoľte svojej chrbtici ukazovať na strop, ako keby ste ukazovali prstom. Inými slovami, tak ako dovoľujete vrcholu hlavy padnúť nepatrne mimo vrchola svojej chrbtice, môžete dovoliť svojej chrbtici "ukázať" ako keby sa jemne naťahovala za zadnú časť vašej hlavy. Ak necháte toto všetko udiať sa, môžete zakúsiť malé predĺženie svojej chrbtice, o trošku viac priestoru vo vašom chrbte a isté zlepšenie v ľahkosti s akou sedíte na svojej stoličke.

Obrázok naľavo naznačuje obvyklý posed, zatiaľ čo pravý je príkladom o čosi lepšej polohy. Všimnite si, že napravo je zadná časť hlavy posunutá mierne dopredu a nahor od chrbta, v porovnaní s ľavým obrázkom, kde sa hlava zdá padať nadol a dozadu, smerom k chrbtu.

Stále bez snahy sedieť "poriadne", pridajte členky a chodilá k svojmu bdelému uvedomeniu. (Kedykoľvek sa tiež môžete vrátiť k hlave a šiji a prejsť tým istým procesom, ktorý ste si vyskúšali predtým.) Ako upriamujete pozornosť na členky a chodidlá, myslite na ne tak, ako ste mysleli na hlavu a krk. Jemne presuňte pozornosť na zadnú stranu členkov (Achilova šľacha) kde sa dotýkajú vrchného okraja piet. tak ako ste to urobili s krkom, všimnite si, či je v nich napätie. Bez pohnutia, či napnutia, umožnite päte padnúť preč od členku. Neťahajte prsty nahor, len nechajte pätu padnúť na podlahu. Zatiaľ čo nechávate pätu padnúť preč od členku, zakúste, ako sa spodná časť vašej nohy predlžuje od spodku nahor, popri tom ako jej umožňujete "ukazovať" smerom k podlahe, znovu, ako keby ste ukazovali prstom.

Ako vaša päta opúšťa kotník, môžete si všimnúť, že sa vaše chodidlo mierne natočí. Táto rotácia je podobná tomu, čo sa deje s vašou hlavou, keď jej umožníte uvoľniť sa dopredu a mimo vrchola chrbtice. Môžete o tom uvažovať ako o dvoch častiach jednej a tej istej udalosti. Sediac na stoličke, jemne uvmožňujúc hlave uvoľniť sa mimo vrchol chrbtice, umožnite tiež päte uvoľniť sa smerom preč od členku, vašej chrbtici napriamiť sa (ukázať) cez zadnú časť hlavy a vašej nohe napriamiť sa (ukázať) k podlahe od spodku nahor. Ak uspejete v umožnení týmto udalostiam udiať sa, môžete pocítiť o čosi viac priestoru navyše uprostred vo vašom tele. Ak nič nepocítite, nesnažte sa príliš prispôsobiť, prenastaviť, hýbať, aby ste našli "správnu" pozíciu. Namiesto toho, hýbte sa, len ak sa cítite nepohodlne a potom začnite odznova, od uvedomenia si napätia v zadnej časti šije, na spodnom okraji lebky.

Ak ste pripravení pokračovať, stále s pozornosťou upriamenou na zadnú časť šije a členky, ukazujúc chrbticou i spodnoiu časťou nôh, preveďte pozornosť k priestoru za kolenami, všimnite si, či zvierate spodnú časť nôh, ako keby ste chceli preniesť chodilá nahor a dozadu k stehnu. Pokúste sa, znova bez svalového úsilia hýbať nohou, umožniť rozpínanie (expanziu) v priestore jamiek za kolenami, tak aby ste neťahali lýtka k stehnám. Všimnite si, či sa nedostaví slabý pocit, že sa spodná časť vašich nôh odkláňa. Zatiaľ čo sa deje toto, dovoľte celému chrbtu, od panvových kostí uvelebených na stoličke až k vrcholu chrbtice, posunúť sa jemne nahor a dozadu, zatiaľ čo nechávate svoje členky spolu so spodnou časťou nôh presunúť sa mierne dopredu a nadol. Ako umožňujete spodným nohám mierne sa kolísať, takmer nepatrne preč od stehien, váš chrbát bude môcť urobiť to isté naopak, voľne sa "odkolísať" dozadu a nahor, zatiaľ čo vrcholu hlavu dovoľujete uvoľniť sa dopredu a mimo, chrbtici predĺžiť sa cez zadnú časť hlavy. Majte na pamäti, že toto nie sú pohyby, ale aktívne uvoľnenie (nechať samovoľne ísť) svalového napätia, ktoré navodzuje zmenu.

Pridávanie pohybu - nakloniť sa dopredu

Ak sa cítite dlhší a otovrenejší, môhlo by byť dobré opatrne sa dostať do lepšej pozície. Bez straty bdelého uvedomenia si predošlých aktivít, nechajte chodidlá, vrátane členkov, dotknúť sa podlahy. Umiestnite bok naspäť do rohu stoličky a precíťte panvové kosti priamo pod vami. Umožnite chrbtu odpočinúť si na operadle stoličky.

Znovu, umožnite vrcholu hlavy uvoľniť sa dopredu a mimo vrchola chrbtice a vašej chrbtici predĺžiť sa a ukázať ku stropu naprieč zadnou časťou hlavy, kým vaše päty padajú od vašich členkov a vaše lýtka sa zhúpnu mierne od stehien, tak aby váš chrbát poholdne spočinul na operadle. Keď ste takto nastavení, jemne sa prehnite dopredu v bedernom kĺbe (slabinách) bez ohýbania sa v páse, ako keby ste sa snažili postaviťť zo stoličky, potom sa prehnite zasa naspäť. Mali by ste cítiť panvu rotovať na stoličke. Urobte to niekoľko krát a zapamätajte si presne čo ste urobili. Potom jemne umiestnite prsty jednej ruky na zzadnú časť šije, tak aby váš palec ukazoval nadol ako na druhom obrázku zľava. Bez akejkoľvek zmeny v kolísavom pohybe, ohnite sa znova v prednom úpone stehien. Pomaly si nahnite-otočte smerom dopredu a zasa dozadu. Všimli ste si, že vaše prsty na šiji boli mierne stlačené ako na štvrtom obrázku? Toto je zvyk skracovania, ktorý ma väčšina ľudí pri predkláňaní sa. Neustále nevedomé vykonávanie tohto zvyku počas dňa môže viesť k boľavému krku. Ešte raz, vráťte sa na začiatok a nastavte sa. Umožnite vrcholu hlavy uvoľniť sa dopredu a preč od vrcholu chrbtice, chrbtici predĺžiť sa cez zadnú časť hlavy, päty opadnúť z členkov a lýtku shúpnuť sa od zovretia so stehnami. Tak aby váš chrbát pohodlne spočinul na operadlo. Upriamiac pozornosť na ruku, jemne rotujte dopredu (ako kľuka na osi prechádzajúcej predným úponom stehien). Tretia fotografia naznačuje spôsob, ktorý hľadáte.

Zručnosť ohnúť sa v bedernom kĺbe bez skracovania chrbtice je užitočný, nakoľko tento pohyb vykonávame neustále. Stačí siahnúť po klávesnici počítača a uvidíte. Vďaka troche pozornosti by ste sa mohli cítiť ľahšie a uvoľnenejšie - v krku i celkovo. Venujúc zopár minút každý deň tomuto seba-výskumu môže napomôcť posilniť váš chrbát a uvedomiť si, keď sa hrbíte.

Praktické cvičenia AT zahŕňajú rôzne iné bežné polohy a úkony. Popri sede je to stánie, ležanie, vstávanie, sadanie si, líhanie, zdvíhanie predmetov. Niektoré z doporučení už poznáme aj mimo AT, napríklad to, že pri zdvíhaní predmetov sa neohýbame v drieku a v páse - čím si nivočíme chrbát - ale čupneme si do posedu a predmet spolu s telom zdvíhame pomocou nôh. Veľkou témou je tu sila samotnej predstavy. Nesnažme sa veci vykonať - lebo práve vtedy prichádza nadmerné úsilie a napätie svalov - predstavujme si, ako ich vykonávame. Nehýbme telom, aby sme dosiahli správnu polohu. Predstavme si, ako sa telo uvoľňuje. Naša hlava sa často prehýba dozadu, tlačiac krk dopredu. Nie je však správna ani prehnaná kompenzačná poloha - hlava ovisnutá dopredu, tak že brada sa takmer zabodáva do krku. V polohe ležmo, ale i stojmo, si môžme predstaviť, že je naša chrbtica vláčik - temeno hlavy je lokomotíva a stavce sú vagóny, ktoré ju nasledujú. Predstavme si ho ako drevenú vláčik poprepájaný gumovou šnúrkou. Keď sa lokomotíva vydá jedným smerom, vagóny ju nasledujú, ale sa i rozostúpia - vláčik sa natiahne v dĺžke. Ako keby nás niekto zdvihol za háčik na vrchole hlavy a nechal voľne visieť vo vzduchu. Je prekvapujúce, že už táto predstava samotná spôsobí badateľnú zmenu (realizáciu myšlienky), bez toho, aby sme mechanicky, vedome, silovo pohli čo i len jediným svalom. Znie to čarovne, sťaby sa niečo urobilo samo, no ide tu len o jednoduchú demonštráciu existencie spojenia tela a mysle. Môžeme si predstavovať, ako naše telo expanduje, rozširuje sa a rastie do výšky - telo bude túto predstavu nasledovať. Nepredstavujme si ale "stáť rovno", či iný pofidérny, temer morálny imperatív. Predstavujme si a nechajme realizovať sa len bezprostredne nasledujúci krok.

Skúsenosti väčšiny študentov AT sú pre nich samých prekvapujúce. Nielen ľahkosť a získanie výšky, ale i prestavba poňatia o tom, čo je to rovno. Mnohí, ktorí sme podobnú lekciu zažili sme mali počiatočný pocit, že sa v skutočne rovnej polohe nakláňame dopredu. Náš zmyslový systém a najmä interpretácia vnemov cez filter zvyku náš môžu pekne klamať. Viesť nás môže práve pocit uvoľnenia, ľahkosti a príjemnosti.

A čo ďalej?

Úľava v polohe sedmo v kancelárskom kresle je len praktickou ukážkou AT. Dokonca, je v istom zmysle vytrhnutá z kontextu celého vyučovacieho procesu. Pre osobnú skúsenosť sa doporučuje približne 20 - 40 lekcií AT. Efekt týchto súkromných, alebo skupinových hodín by mal byť okamžitý. Študenti len veľmi pomaly dosiahnú schopnosť udržať si sami a spoľahlivo efekt lekcií, pretože je obtiažne ovplyvniť to, čo ešte nevedia vnímať, spolupráca so školeným lektorom je žiadúca. Rýchlosť učenia závisí i na motivácii odhodiť zastaralé zvyky, frekvencii hodín AT a podpore od ostatných študentov.

V každom prípade pri výbere inštruktora AT musí byť človek stále napozore. Niektorí ľudia, vrátane učiteľov AT, využívajú Alexandrove "usmernenia" nie aby sa uvoľnili a oslobodili, ale aby niečo zakryli, zamaskovali napríklad svoje emócie. Stávajú sa Alexandroidmi - robotmi - na prvý pohľad s nimi nie je niečo v poriadku. Chodia ako tuhé pravítka. Zjavne si celú Alexandrovu teóriu len "obliekli" ako šaty, ako pózu, ako zásterku. Toto nie je ale duchom AT. Nie je to fazóna, kratochvíľa, téma na spoločenskú debatu, spôsob ako sa urobiť zaujímavým. Tak ako každá technika aká bola kedy vymyslená, aj AT môže byť zneužiteľná.

V každom okamihu cítiš to čo cítiš, buď k sebe úprimný, ak stále pociťuješ napätie ale dal si svoje telo - nie uvoľnil ho", alebo umožnil mu - ale dal si ho do polohy ktorú musí udržať a zostať v nej "zatínajúc zuby" - nie je to AT. Moshe Feldenkrias, ktorý na základe Alexandrových objavov vyvinul vlastný pohybový systém, zvykol tvrdiť, že mnohí učitelia AT vyzerajú akoby mali hore chrbticou zastrčenú metlu.

Tu nás odkaz F. M. Alexandra a J. Deweyho nabáda k hlbšej úvahe o našom živote i organizácii spoločnosti. Nech to neznie ako veľkohubý "príhovor záverom" - pozrime sa na naše firmy, západné spasiteľské zdravotníctvo, vrcholový šport alebo manažment, či školstvo.

Učenie sa AT, zdá sa, by bolo ideálne v rannom detskom veku, keď je človek najotvorenejší a keď je položenie týchto základov nevyhnutné pre jeho zdravý vývoj. Na druhej strane, väčšina detí nie je veľmi zaujatá vlastným postojom a koordináciou. Zčasti i preto, že škodlivé zlozvyky im ešte nspôsobili bolesť a nepohodlie. Naviac sa v ich živote deje toľko vecí, že postoj a vzorce pohybov sú na hony vzdialené tomu, čo ich práve zaujíma. Čo je zarážajúce pre dospelého je fakt, že aj keď AT existuje už viac než storočie, naše deti sa v celom monštróznom konštrukte školstva vzdelávajú ešte stále na základe stredovekých metodík. Neučia sa zážitkom, neučia sa objavovaním, neženie ich vlastná zvedavosť (naopak, tá je v rámci bontónu potláčaná), neučia sa praktické a zdravé veci - naopak, vypchávame ich ako mechy menami, rokmi, číslami, encyklopedickými vedomosťami a popri tom zalamujeme rukami, ako "málo toho vedia". Namiesto efektivity a ľahkosti ich učíme kvantite a siláctvu.

O zdravotníctve pod taktom farmácie (či si to priznáme, alebo nie, súkromné firmy s liekmi a liečivami musia prežiť a chcú mať zisk - preto potrebuju lieky prinajmenšom predávať vo veľkej kvantite, ba čo viac - potrebujú pacientov - a nie zdravú populáciu). Ak sa týmto spôsobom správajú i doktori, ak si cenia pozornosti faramaceutických firiem, výletné kongresy a vážnosť svojho titulu (koľko kníh sme prečítali a koľko skúšok spravili) viac zmysel svojej práce - uzdravovať - je nutné nastoliť tvorivú konfrontáciu s alternatívnymi smermi a celostnou medicínou. Len tak, že pacienti zažijú skutočné, hĺbkové, celistvé uzdravenie - budú ho vedieť porovnať s potláčaním príznakov liekmi. Toto porovnanie zmení rozloženie dôvery a môže vytvoriť tlak na medicínu, aby podstúpila premenu.

Prievan je nutné spraviť i vo firmách, vďaka neotvárateľným oknám tam už dlho nefúkalo, prach nesúci sa z klimatizácie voľným okom nebadať a prehnaný chlad zákerne bodá do chrbta. Ľudia si odvykli zvládať teplo. Naopak, privykli na pohodlné kreslá (takmer tróny), z ktorých už ani nevstávajú, iba sa na nich vozia. Hrbia sa a s dioptriami (krátkozrakosť možno interperetovať v individuálnych prípadoch aj ako neschopnosť dohliadnúť do diaľky, na budúce následky našich činov) zazerajú do monitorov. Zatieňujú okná a prežívajú v umelom svetle, ktoré spôsobuje podráždenosť, poruchy koncentrácie, únavu a plešatosť. (Obraz holohlavého, okuliarnatého finančníka s bruchom, prehnutou chrbticou a nezdravou pokožkou je ikonický.) Väčšina z nás už nedokáže sedieť bez operadla! Tu možno odporučiť už len púhe vyhľadanie slova "eronómia" a "ergonomické stoličky". Prirodzené, vyvážené polohy sedu nás môžu značne prekvapiť.

Neprehliadnuteľné imperatívy sú i v oblasti ekonómie a ekológie. Zem si môžme predstaviť takisto ako telo - celok ponímajúci "mŕtvu" hmotu, zvyšky organizmov, baktérie, víry, rastliny, huby, zvieratá, ľudí - prepojené nekonečným počtom malých vzťahov, potravinových reťazcov, samoregulačných funkcií počtu - do jedného celku, jedného živého organizmu. Porucha jedného orgánu môže destabilizovať celý organizmus. A prežitie každého orgánu, každej bunky závisí na prežití celku - celého tela.

Postupujúc k hlbším a hlbším príčinám vecí, klasickú reťaz môžeme ešte viac rozšíriť: Príznak (Symptóm) <- Vnútorná fyzická choroba <- Vnútorná duševná príčina <- Imunita <- Vonkajšie vplyvy <- Zmeny prostredia <- Ľudské zásahy <- Dôvody k zmene prostredia. Alebo naopak: Kde sa v nás beriú tie dôvody meniť naše prostredie tak, že na nás začne vplývať negatívne, narušovať našu prirodzenú imunitu a spôsobovať nám ochorenia, ktorých vonkajšie príznaky nám spôsobujú utrpenie, prípadne skracujú život? A nemôžeme to niekde v tejto reťazi urobiť inak? Ľahšie, efektívnejšie, zdravšie.

John Dewey - AT ako filozofia

Profesor John Dewey, "otec amerického vzdelávania", sa stretol s F. M. Alexandrom počas prvej svetovej vojny v New Yorku a absolvoval s ním niekoľko lekcií, ktoré ho hlboko ovplyvnili. Okrem iného ho naučili, ako sa zastaviť a premýšľať, predtým než začne konať. Vypracoval svoj vlastný smer, s mnohými styčnými bodmi s učením Alexandra. Cenil si ho i kvôli tomu, že mu umožnilo držať sa filozofickej pozície pokojne, ba čo viac, zmeniť ju na pozadí nových poznatkov.

"Je rovnako rozumné očakávať že oheň zhasne, preto že mu to nariadime, ako predpokladať, že človek môže stáť vzpriamene v dôsledku priameho úsilia mysle a túžby. Oheň môže byť uhasený len tak, že budú odstránené podmienky, ktoré mu umožňujú horieť - tak je to i s nápravou zlého postoja." Detailne vysvetlil, prečo sú priame prístupy k dosiahnutiu dobrého postoja - napomenutia "stáť vzpriamene" a podobne - odsúdené na neúspech:

"Človek so zvykom zlého držania tela si povie, alebo je napomenutý, aby stál rovno. Ak ho to zaujme a odpovie, vzoprie sa, vykoná isté pohyby a predpokladá sa, že žiadúci výsledok je v podstate dosiahnutý a že si túto pozíciu udrží aspoň tak dlho, ako sa táto idea udrží v jeho mysli."

"Pozrime sa na predpoklady tohto tvrdenia. Je naznačené, že prostriedky ... (urobiť tak) ... existujú nazávisle na zaužívanom zvyku a že dokonca môžu byť použité v pohybe proti nemu."

"Teraz v podstate každý človek, ktorý môže stáť poriadne, tak robí - a iba človek ktorý može tak robí. V prvom príklade, príkazy vôle sú nepotrebné a v druhom zbytočné. Človek ktorý nestojí poriadne si tvorí zvyk stáť nesprávne, pozitívny, silový zvyk."

"Bežná implikácia, že jeho chyba ja čisto negatívna, že prosto zlyhal urobiť správnu vec a že toto zlyhanie môže byť napravené príkazom vôle - je absurdná. Jeden by tak mohol predpokladať, že človek, ktorý je otrokom alkoholu iba zlyhal v pití vody." Avšak v prípade paralýzy alebo zlomenej nohy, žiadne podobné predpoklady nerobíme. Vtedy doceníme význam subjektívnych podmienok.

"Boli vytvorené isté podmienky, ktoré spôsobili zlý zvyk - a zlý výsledok tu bude dokiaľ budú exitovať tieto podmienky. Nemôžu byť rozpustené vedomou snahou vôle rovnako tak ako podmienky ktoré spôsobujú prievan nemôžu byť zažehnané tak, že zapískame na vietor."

"Zaiste, niečo sa predsa len deje, keď muž koná pomknutý svojou ideu stáť vzpriamene. Krátku chvíľu stojí inak, ale len iným spôsobom zle. Nezvyklý pocit ktorý sprevádza jeho neobvyklý postoj berie ako dôkaz, že stojí rovno. Je však veľa spôsobov ako stáť zle - on premenil svoj obvyklý spôsob na kompenzačný zlý spôsob - dostal sa do opačného extrému."

Zmyslom tohto samozrejme nie je tvrdiť, že niekto s nesprávnym postojom ho nemôže nikdy zmeniť silou vôle. Nemôže ho zmeniť správne. Riešenie hľadal v Alexandrovom nepriamom prístupe. tento sa nespolieha na študenta ktorý prosto chce mať lepší postoj. Jeho metóda bola svedomito identifikovať v hĺbke ležiace príčiny študentovho úbohého postoja a ukázať mu, ako ich opustiť.

"Nemôžeme zmeniť zvyk priamo: toto poňatie je tmárske. Môžeme ho ovplyvniť nepriamo, zmenou podmienok, inteligentným výberom a zvážením predmetov, ktoré zamestnávajú pozornosť a ktoré ovplyvňujú naplnenie túžob."

... predpokladajme, že ak niekomu povieme čo robiť, ak je im ukázaný správny výsledok, všetko čo je treba k vykonaniu správneho činu je prianie či vôľa toho, kto má konať. Dewey poukázal na to, že táto viera je na úrovni primitívnej povery v spôsobe ako opomína význam prostriedkov použitých k dosiahnutiu cieľa. Pokračoval tvrdením, že prevaha tejto viery, počínajúc falošným poňatím kontroly tela, rozširujúc sa na kontrolu mysle a osobnosti, je najväčšou prekážkou inteligentnému spoločenskému pokroku. Zahatáva cestu, pretože nás nutí zanedbávať inteligentné skúmanie s cieľom objaviť prostriedky, ktoré povedú na žiadúci výsledok a inteligentný zásah s cieľom získať prostriedky. V krátkosti, necháva bokom význam inteligenciou riadeného zvyku. Rozvíja ďalej pojem zvyku:

Zvyk je médium, ktoré filtruje všetok materiál, ktorý dosahuje naše vnímanie a myšlienky, no pridáva i nové kvality a preusporiadava to, čo bolo prijaté. Idey a vnemy oboje závisia na zážitku, ale "zážitok na ktorom oba závisia je operáciou zvykov, pôvodne inštinktov." "Takto dôvody a príkazy k vykonaniu činov (fyzických, alebo morálnych) prichádzajú k nám lomom cez prizmu telesných a morálnych zvykov. ... naše idey sú prinajmenšom tak závislé na našich zvykoch, ako sú na našich vedomých myšlienkach a dôvodoch."

Tu Deweyho filozofia (a v konečnom dôsledku Alexandrova technika) presahuje do oblasti morálky a náboženstva. To čo moralisti vykonštruovali ako "nevyhnutný konflikt tela a ducha" je v skutočnosti len nepomer medzi vedomým dôvodom a zavedeným organickým zvykom. Moralisti, s ich obrátenou (zvrátenou) psychológiou, jednoducho zlyhali vo videní tohto faktu. Ako to vyjadril Dewey: "iba človek, ktorý si vie udržať správny postoj má materiál z ktorého môže stvoriť ideu vzpriameného postoja, ktorý je počiatočným bodom správneho konania. Iba muž, ktorého zvyky sú už dobré, môže vedieť čo je dobré." Pri posudzovaní toho kto je dobrým človekom a kto to smie rozsúdiť, "vplyv spoločenskej tradície ako i osobného zvyku musí byť vzatý v úvahu".

Predpokladajme možnosť existencie správnej, konkrétnej idey v nejakej ľudskej záležitosti - nie len slová, ale konkrétna myšlienka vedúca k činu. Keď ten, kto spracováva túto ideu skúša podľa nej konať, jej vykonanie musí byť uskutočnené prostriedkami mechanizmu, ktorý tam už dávno je. "Ak je tento defektný, alebo zvrátený, i najlepší úmysel na svete dosiahne zlé výsledky. V prípade neexistencie iného stroja, máme predpokladať, že defektný stroj vyprodukuje niečo dobré len preto, že je k tomu vyzvaný? Všade inde si uvedomujeme, že dizajn a štruktúra toho čo využívame k práci nám priamo hovorí, aká bude vykonaná práca. Majúc zlý zvyk a "vôľu" alebo mentálny povel dosiahnúť dobrý výsledok - to čo sa naozaj deje je prevrátený alebo zrkadlový obraz obvyklej chyby - kompenzačný zvrat opačným smerom."

Odmietanie tohto faktu vedie k rozdeleniu tela a mysle vodvoje. Tu Dewey vidí odkaz i pre súčasnú medicínu - na jednej strane absurdná situácia, keď psychoanalytik verí, že psychický zvyk opraví čisto nejako psychickou manipuláciou - a opačný extrém, neurochirurga, ktorý verí, že odstránením vadnej bunky či lézie, nezávislo na celku, zmení správanie pacienta.

"Zvyk chôdze je vyjadrený v tom, čo človek vidí keď stojí nepohnute, dokonca keď sníva. Rozpoznanie vzdialeností a smeru vecí z jeho vlastnej pozície súc v kľude je zjavným dôkazom tohto tvrdenia. Zvyk presúvania sa pohybom je utajený, prekrytý, je konané proti nemu zvykom videnia, ktorý je výrazne v popredí. Konanie proti ale nie je potlačenie. Presúvanie sa je potenciálna energia, nie v metafyzickom zmysle, ale vo fyzickom - kde potenciálna aj fyzická energia musia byť brané do úvahy v akomkoľvek vedeckom opise. Všetko, čo človek konajúcy presun robí a myslí si, robí a myslí si inak - z tohto pohľadu. Tento fakt je popísaný súčasnou psychológiou, ale je sfalšovaný do podoby "asociácie vnemov".

Dewey tu opisuje svoju víziu konania, preložiteľnú do alexandrovskej terapie. Pred každým cieľom musíme vidieť prostriedky, kroky k jeho dosiahnutiu, tedá celú reťaz súslednosti. Ak sa usilujeme o nejaký cieľ, cieľ musí byť to posledné, čo máme mať na mysli. Namiesto na cieľ, sústrediť sa máme na najbližší krok, najbližší potrebný čin v rámci reťaze, ten musíme spraviť svojim cieľom. Ak chceme stáť rovno, to posledné na čo máme myslieť je stáť rovno. Ak medzi cieľom a súčasným stavom je akýkoľvek iný čin, medzikrok, musíme nájsť spôsob ako pozmeniť tento bezprostredne nasledujúci čin. Musíme experimentovať, postupovať úskokom, nájsť si krok, ktorý sa vôbec nebude týkať rovného postoja. Musíme začať robiť niečo úplne iné, čo nám zabráni skĺznuť do zaužívaného zlozvyku a eventuálne nám môže pomôcť dosiahnúť správny postoj. Stáť rovno všetkými možnými cestami, len nie snahou stáť rovno.

Malý kancelársky bonbónik na záver: Alkoholik, alebo tuhý fajčiar nikdy neprestane piť či fajčiť, ak sa bude snažiť prestať piť, prestať fajčiť. Nedá sa to, nefunguje to. Jediná cesta je nájsť si niečo, čo ho odvedie od nutnosti vypiť si, zapáliť si. Popri tom môže skúmať príčinu, pôvod nutknania, ktoré ho vedie siahnúť po cigarete/fľaši. Eventuálne dosiahne pôdvodný cieľ, ale úplne inou cestou, než "ísť za cieľom". Goal-oriented philosophy (manažérsko-ekonomická pseudotechnika "upnutia sa na cieľ") patrí do kancelárskeho koša.

Zhrnutie a porovnanie poznatkov

V priebehu života reagujeme na vonkjšie podnety z prostredia, prispôsobujeme sa mu a kumulujeme rôzne zvyky.

Hoci sa príčiny, ktoré vyvolali zvyk pominuli, tento stále zostáva, neexistuje upratovací mechanizmus, zvyk nám časom môže spôsobovať problémy.

Väčšina z nás robí úkony z väčšou silou a napätím, než je nutné. Čo sa robí ťažko, nerobí sa dobre.

Zvyk nemožno nahradiť novým "dobrým" zvykom, prostredníctvom povelu. Učenie sa "robiť niečo dobre", na základe definície niekoho iného, je nefunkčné. Nový zvyk je vždy zlý zvyk.

Bolesť je potrebný varovný mechanizmus zdravého človeka. Potláčať symptómy nemá zmysel, je nutné odhaliť príčiny a nechať ich zmenu vyplynúť prirodzene.

Zmysluplným spôsobom učenia je učenie sa zážitkom, sebaobjavovaním, nachádzaním ľahšej cesty.

Zvyk je nutné odstrániť odvykaním. To často vyžaduje nepriamu cestu, ako i "usmernenia" Alexandrovského lektora.